Noc nič nezadrží

Noc nič nezadrží je hlboko osobným, až intímnym rozprávaním autorky o svojej matke Lucile. Nutkavá potreba uchopiť jej život prenasledovala Delphine de Vigan od matkinej samovraždy. Túžila nájsť odpoveď na otázku, prečo bol Lucilin život taký trpký a čo vlastne zapríčinilo jej psychické problémy. Matkina bolesť bola súčasťou Delphininho detstva aj dospievania, formovala ju, no každý pokus o jej vysvetlenie či pochopenie bol odsúdený na neúspech. Pátrala preto hlbšie v minulosti, u žijúcich príbuzných, v starých nahrávkach, v zachovanej korešpondencii. Neraz sa zasekla, neschopná uchopiť pravdu či zmätená zo zábleskov nesúrodých spomienok. O Lucile píše zo svojho uhla pohľadu, bez pátosu, očami dieťaťa, ktoré bolo nútené rýchlo dospieť. V príbehu sa stretávame so smrťou, s incestom, neverou aj s chorobami, všetkým, čo by iné rodiny zrazilo na kolená. Práve sila, s akou to príbuzní zvládajú, sa tiahne naprieč celým románom. Temnota ja mocná, ale človek sa jej musí vzoprieť.Z francúzskeho originálu Rien ne s’oppose a la nuit (JC Lattes, Paris 2011) preložila Andrea Černáková.Ukážka z textuLen čo sa večer Lucile vrátila z práce, zatvorila za sebou dvere. Nedalo sa s ňou hovoriť, nič jej povedať, kým si sama medzi štyrmi stenami svojej izby nezapálila.Veľmi rýchlo sa mi tento rituál sprotivil. Ja som ju ráno budila, ja som si robila starosti, či dôjde do práce, ja som sa durdila, lebo s nami nedokázala hovoriť. Dovtedy bola Lucile moja mamička. Odlišovala sa od ostatných, bola krajšia, tajomnejšia. Teraz som si však uvedomovala fyzickú vzdialenosť medzi nami, pozerala som sa na ňu inými očami, tým školským pohľadom, pohľadom inštitúcie, pohľadom, ktorý ju porovnával s inými matkami, pohľadom, ktorý túžil po láskavosti, no z jej očí už zmizla.Čoskoro sa mi v mysli usadila predstava ideálnej matky. Ideálna matka bola povahou panička, ktorá dbala o dobrý stav svojich detí a tapiet, mala umývačku riadu, pripravovala jedlá s prenikavou vôňou, celý deň striehla na prach a vyžadovala, aby sa všetci pred vstupom do bytu prezúvali do papúč. Ideálna matka sa každý večer nenadrogovala, nachystala raňajky, potom zobudila deti, s dojatým pohľadom a dôveru dodávajúcim úsmevom ich vyprevádzala do školy. Moje prejavy vzdoru neboli typické pre deti v mojom veku, bola v nich túžba po najčistejšej forme konformizmu. Snívala som o živote nalinkovanom, usporiadanom, pravidelnom ako milimetrový papier, na ktorom som sa tápavo pokúšala robiť úlohy z geometrie. Bezpochyby som nemala ako inak vyjadriť neidentifikovateľný a čoraz väčší strach, ktorý sa ma zmocňoval.