Možno je to v nás

Úprimnosť oslobodzuje, ale občas aj poriadne zabolíStredoškoláčka Tegan je tichá a nenápadná, nechce pútať pozornosť. Aj tak jej má viac než dosť. V škole ju všetci poznajú ako „tú s tou rukou“. Do študentského života za zapája len na sociálnych sieťach, no vždy z anonymných profilov. V jedno popoludnie sa Tegan poháda s mamou a utečie v snehovej fujavici z domu. Zašije sa v maličkom múzeu Thomasa Edisona, kde po škole vypomáha.V múzeu však nezostane dlho sama. Nečakane sa tam zjaví Mac Durant, príťažlivý, talentovaný športovec, miláčik celej školy. Tegan ho vždy neznášala. Mac má zakrvavenú ruku a správa sa čudne. Inokedy sebavedomý chlapec je teraz rozrušený a žiada ju o pomoc. A ani jeden sa nechce vrátiť domov.Počas nezabudnuteľnej noci odhodia Tegan a Mac masky, za ktorými sa skrývajú pred spolužiakmi a okolím. Odhalia tajomstvá, ktoré dosiaľ nikomu nevyzradili. A hoci úprimnosť k sebe aj k druhým býva oslobodzujúca, občas poriadne zabolí.Z anglického originálu Maybe We’re Electric (Poppy, USA 2021) preložila Adriana Sýkorčinová.Ukážka z textuOboma rukami vyberám z lekárničky pomôcky. Obväzy, nožnice, krém. Najskôr alkohol. Navlhčím ním vatovú guľôčku a pritisnem ju Macovi na kožu. Mykne sa.„Bude to trochu štípať,“ upozorním ho.„To si mala povedať skôr.“Nehádam sa.Potieram mu alkoholom ružovofialovú sinku, jeho doráňané vnútro. Potom však precitnem do reality. Spomeniem si, čo robím a s kým. Mám svieži dych? Aké mám vlasy? A čo obočie? Niežeby na tom záležalo. Keď sa na mňa ľudia dívajú, zvyčajne si všímajú niečo iné. Na pulte spočívajú štyri ruky, odlišnosť jednej od ostatných však bije do očí. Na ľavej ruke mám len dva prsty. Stavím sa, že Mac na ne civie. Aby som si to overila, ľavú ruku mierne odtiahnem a dívam sa, či ju bude Mac pohľadom sledovať. Sleduje.Dám ruku preč. Mac sa zbadá a tvári sa, akoby sa nič nestalo. Aspoňže sa neospravedlňuje. To je najhoršie – keď sa ľudia osprav